Žlčník slúži na zhromažďovanie, skladovanie a zahusťovanie žlče. Stena žlčníka obsahuje vrstvu hladkej svaloviny, ktorej kontrakcie umožňujú jeho vyprázdňovanie a uvoľnenie žlče do dvanástnika. Žlč produkovanú hepatocytmi odvádzajú intrahepatálne žlčové cesty, ktoré plynulo prechádzajú do extrahepatálnych žlčových ciest.
Žlčové kyseliny a ich soli zohrávajú významnú úlohu pri trávení a vstrebávaní tukov. Umožňujú ich emulgáciu, teda rozptýlenie tukových kvapôčok na menšie častice, čím zväčšujú povrch dostupný pre pôsobenie tráviacich enzýmov, najmä pankreatickej lipázy. Väčšina žlčových kyselín sa následne spätne vstrebáva v terminálnom ileu a enterohepatálnym obehom sa vracia do pečene. Menšia časť sa dostáva do hrubého čreva a vylučuje sa stolicou.
Hlavným žlčovým farbivom je bilirubín, ktorý vzniká pri odbúravaní hemoglobínu zo zanikajúcich erytrocytov, najmä v bunkách retikuloendotelového systému, predovšetkým v slezine, pečeni a kostnej dreni. Nekonjugovaný bilirubín je vo vode nerozpustný a v krvi sa transportuje viazaný na albumín. V hepatocytoch sa konjuguje s kyselinou glukurónovou a následne sa vylučuje do žlče najmä vo forme bilirubíndiglukuronidu.
Po príchode do čreva je konjugovaný bilirubín pôsobením črevnej mikrobioty premieňaný na urobilinogén. Časť urobilinogénu sa spätne vstrebáva a vracia sa enterohepatálnym obehom do pečene, zatiaľ čo väčšina zostáva v čreve a po ďalších premenách sa vylučuje stolicou vo forme stercobilínu, ktorý jej dodáva charakteristické hnedé sfarbenie. Malá časť urobilinogénu sa vstrebáva do krvi a následne sa vylučuje močom.
Pri zvýšení koncentrácie bilirubínu v krvi približne nad 34 µmol/l sa môže klinicky prejaviť ikterus (žltačka), teda žlté sfarbenie kože, slizníc a očných bielok.
Trávenie tukov je úzko prepojené s funkciou žlčníka. Prítomnosť tukov v dvanástniku stimuluje uvoľňovanie hormónu cholecystokinínu (CCK). Ten vyvoláva kontrakciu žlčníka a zároveň podporuje uvoľnenie žlče do dvanástnika. Žlčové kyseliny následne napomáhajú tráveniu a vstrebávaniu tukov a vitamínov rozpustných v tukoch – vitamínov A, D, E a K.
Ochorenia žlčníka a žlčových ciest patria medzi časté ochorenia tráviaceho systému a predstavujú významný medicínsky aj spoločenský problém.
Najčastejším ochorením je cholelitiáza, teda tvorba žlčových kameňov. Tie môžu zostať bez príznakov, ale v prípade, že dôjde k ich zakliesneniu v žlčových cestách, môžu viesť k vzniku biliárnej koliky, zápalu žlčníka (akútnej cholecystitídy), obštrukcii žlčových ciest alebo k závažnejším komplikáciám, napríklad akútnej pankreatitíde.
Na vzniku ochorení žlčníka sa podieľajú viaceré faktory vrátane veku, genetickej predispozície, obezity, metabolických porúch, nedostatku fyzickej aktivity a stravovacích návykov. Výživa preto predstavuje jeden z významných faktorov, ktorý môže ovplyvňovať riziko vzniku žlčových kameňov, ako aj toleranciu stravy a výskyt tráviacich ťažkostí u pacientov s ochoreniami žlčníka.
Žlčník zohráva dôležitú úlohu pri trávení a vstrebávaní tukov. Zhromažďuje, skladuje a zahusťuje žlč produkovanú pečeňou a po prijatí potravy, najmä tukov, ju uvoľňuje do dvanástnika. Poruchy funkcie žlčníka alebo priechodnosti žlčových ciest môžu ovplyvniť tok žlče a tým aj trávenie a vstrebávanie tukov a vitamínov rozpustných v tukoch.
Cholestáza predstavuje poruchu tvorby, transportu alebo odtoku žlče, v dôsledku ktorej dochádza k jej hromadeniu v pečeni a žlčových cestách a následne k zvýšeniu koncentrácie niektorých zložiek žlče v krvi.
Cholestáza môže byť spôsobená poruchou tvorby alebo transportu žlče v pečeni (intrahepatálna cholestáza) alebo mechanickou prekážkou v odtoku žlče (extrahepatálna cholestáza). Medzi možné príčiny patria napríklad žlčové kamene, nádory, zápalové ochorenia žlčových ciest, ochorenia pečene alebo ochorenia pankreasu, ktoré môžu viesť k útlaku alebo obštrukcii žlčových ciest.
Pri obštrukcii žlčových ciest môže byť narušený prirodzený ochranný účinok toku žlče a môže sa zvýšiť riziko bakteriálnej infekcie žlčových ciest (cholangitídy). Na vzniku infekcie sa môžu podieľať črevné baktérie, najmä gramnegatívne baktérie, ako napríklad Escherichia coli, ale aj ďalšie mikroorganizmy.
Hromadenie žlčových zložiek môže viesť k zvýšeniu koncentrácie konjugovaného bilirubínu a žlčových kyselín v krvi. Pri výraznej cholestáze môže byť narušené trávenie a vstrebávanie tukov a vitamínov rozpustných v tukoch (A, D, E a K), najmä pri dlhodobejšom alebo závažnom nedostatku žlče v čreve. Môže sa preto objaviť steatorea a následne nedostatok týchto vitamínov.
Cholestáza môže byť sprevádzaná ikterom (žltačkou), tmavým močom, svetlou až acholickou stolicou, svrbením kože, únavou a tráviacimi ťažkosťami. Liečba závisí od príčiny a pri mechanickej obštrukcii je potrebné predovšetkým odstrániť príčinu brániacu odtoku žlče.
Cholangitída je zápal žlčových ciest, ktorý najčastejšie vzniká v dôsledku obštrukcie žlčových ciest a následnej bakteriálnej infekcie. Ide o závažný stav, ktorý môže rýchlo viesť k systémovej infekcii až k sepse a vyžaduje urgentné lekárske vyšetrenie a liečbu.
Liečba zahŕňa podľa klinického stavu najmä antibiotickú liečbu, intravenóznu hydratáciu a zabezpečenie odtoku žlče. Pri významnej obštrukcii môže byť potrebná urgentná dekompresia a drenáž žlčových ciest, často pomocou endoskopickej retrográdnej cholangiopankreatografie (ERCP).
Typickým klinickým prejavom je Charcotova triáda, ktorú tvoria:
•horúčka alebo zimnica,
•bolesť v pravom podrebrí,
•ikterus (žltačka).
Bolesť môže byť lokalizovaná v pravom podrebrí a môže vystreľovať do chrbta alebo pravého ramena. Ikterus vzniká v dôsledku zvýšenej koncentrácie bilirubínu v krvi a prejavuje sa žltým sfarbením kože, slizníc a očných bielok.
Pri ťažkej cholangitíde sa môže objaviť aj hypotenzia a porucha vedomia, čím vzniká tzv. Reynoldsova pentáda, ktorá poukazuje na závažný systémový priebeh infekcie.
Referenčné hodnoty celkového bilirubínu sa môžu medzi laboratóriami mierne líšiť, za bežnú hodnotu sa u dospelých často považuje približne do 17 µmol/l. Pri cholestáze a obštrukcii žlčových ciest môže dochádzať najmä k zvýšeniu koncentrácie konjugovaného bilirubínu.
Cysty žlčových ciest sú vrodené alebo získané patologické rozšírenia žlčových ciest, ktoré môžu mať vretenovitý alebo vakovitý tvar. Najčastejšie ide o vrodené anomálie, označované aj ako choledochálne cysty.
Môžu byť dlhodobo bezpríznakové a ich prvé klinické prejavy sa môžu objaviť až v detskom alebo dospelom veku. Klinický obraz môže zahŕňať najmä bolesť brucha, ikterus (žltačku) a v niektorých prípadoch aj hmatnú rezistenciu v pravom podrebrí.
Môžu sa objaviť aj opakované zápaly žlčových ciest, pankreatitída alebo ďalšie komplikácie súvisiace s poruchou odtoku žlče.
Diagnostika je založená na zobrazovacích vyšetreniach, najmä ultrasonografii, magnetickej rezonancii žlčových ciest (MRCP), prípadne ďalších zobrazovacích alebo endoskopických metódach. Liečba závisí od typu a rozsahu cysty a pri väčšine choledochálnych cýst je vzhľadom na riziko komplikácií vrátane malignizácie preferované chirurgické riešenie.
Prvým krokom diagnostiky ochorení žlčníka a žlčových ciest je anamnéza a fyzikálne vyšetrenie. Lekár zisťuje charakter a lokalizáciu bolesti, jej vzťah k príjmu potravy, stravovacie návyky, prípadné diétne chyby a ďalšie tráviace ťažkosti. Súčasťou fyzikálneho vyšetrenia je posúdenie bolestivosti pri pohmate a poklope brucha, prípadne prítomnosti ďalších klinických príznakov.
Medzi významné klinické prejavy patrí ikterus, teda žlté sfarbenie kože, slizníc a očných bielok, ktoré vzniká pri zvýšení koncentrácie bilirubínu v krvi. Pri obštrukcii odtoku žlče môže byť prítomný aj tmavý moč a svetlá až acholická stolica, keďže do čreva sa dostáva nedostatočné množstvo žlčových farbív.
Z laboratórnych parametrov sa podľa klinického stavu vyšetrujú najmä pečeňové testy a parametre zápalu. Patria medzi ne alanínaminotransferáza (ALT), aspartátaminotransferáza (AST), bilirubín, alkalická fosfatáza (ALP), gama-glutamyltransferáza (GGT) a zápalové parametre, najmä C-reaktívny proteín (CRP) a počet leukocytov. Pri podozrení na nádorové ochorenie môžu byť podľa klinickej situácie vyšetrené aj nádorové markery, napríklad CA 19-9 a karcinoembryonálny antigén (CEA).
Nádorové markery však nie sú dostatočne špecifické na samostatné stanovenie diagnózy a ich výsledky je potrebné hodnotiť v kontexte ďalších vyšetrení.
Zobrazovacie a endoskopické metódy
Medzi základné zobrazovacie vyšetrenia ochorení žlčníka a žlčových ciest patrí predovšetkým ultrasonografia (USG), ktorá je neinvazívna, široko dostupná a umožňuje posúdiť žlčník, prítomnosť žlčových kameňov, hrúbku jeho steny, prípadne rozšírenie žlčových ciest.
Podľa klinickej situácie sa využívajú aj ďalšie zobrazovacie metódy, najmä počítačová tomografia (CT) a magnetická rezonancia (MR). Špeciálnou metódou magnetickej rezonancie je MRCP (magnetická rezonančná cholangiopankreatografia), ktorá umožňuje detailné zobrazenie žlčových a pankreatických vývodov bez potreby ich priameho endoskopického zásahu.
Medzi endoskopické metódy patrí endoskopická ultrasonografia (EUS), ktorá umožňuje podrobné zobrazenie žlčníka, žlčových ciest, pankreasu a okolitých štruktúr. V prípade potreby môže byť spojená aj s odberom vzorky tkaniva na histologické vyšetrenie.
Endoskopická retrográdna cholangiopankreatikografia (ERCP) je invazívna endoskopická metóda, ktorá sa v súčasnosti využíva predovšetkým terapeuticky, napríklad na odstránenie kameňa zo žlčových ciest, zavedenie stentu alebo riešenie obštrukcie žlčových ciest. V porovnaní s neinvazívnymi zobrazovacími metódami je spojená s vyšším rizikom komplikácií, preto sa vykonáva najmä v prípadoch, keď sa predpokladá potreba terapeutického zásahu.
Ďalšie zobrazovacie metódy, napríklad RTG brucha
alebo PET/CT, majú v diagnostike ochorení žlčníka a žlčových ciest špecifické indikácie a nepoužívajú sa rutinne pri každom pacientovi. Výber diagnostickej metódy vždy závisí od klinického obrazu a predpokladanej diagnózy.
Magnetická rezonancia (MR) je neinvazívna zobrazovacia metóda, ktorá využíva silné magnetické pole a rádiofrekvenčné impulzy na vytvorenie detailného obrazu vnútorných orgánov a tkanív. V diagnostike ochorení žlčníka a žlčových ciest poskytuje veľmi kvalitné zobrazenie mäkkých tkanív a žlčových ciest. Špeciálnou technikou je
MRCP (magnetická rezonančná cholangiopankreatografia), ktorá umožňuje podrobné zobrazenie žlčových a pankreatických vývodov.
Podľa typu vyšetrenia a diagnostickej otázky môže byť podaná kontrastná látka, ktorá umožňuje lepšie zobraziť niektoré tkanivá, zápalové zmeny, nádory alebo cievne štruktúry. Nie každé MR vyšetrenie však vyžaduje podanie kontrastnej látky.
Pred vyšetrením je potrebné vždy informovať zdravotnícky personál o prítomnosti kovových alebo elektronických implantátov a cudzích telies v tele. Niektoré typy kardiostimulátorov, defibrilátorov, cievnych svoriek, kochleárnych implantátov alebo iných kovových implantátov môžu byť kontraindikáciou, prípadne si vyžadujú špecifický postup. Mnohé moderné implantáty sú však označené ako MR kompatibilné za určitých podmienok, preto samotná prítomnosť implantátu automaticky neznamená, že pacient MR vyšetrenie nemôže absolvovať.
Pri ochoreniach žlčníka a žlčových ciest môže MR/MRCP zobrazovať žlčové kamene, žlčové blato (sludge), zúženia alebo iné prekážky v žlčových cestách a ich následné rozšírenie. Pri niektorých typoch kameňov však môže byť ich zobrazenie pomocou MR menej spoľahlivé ako pri ultrasonografii. Pri MRCP sa preto hodnotí predovšetkým priebeh a priechodnosť žlčových ciest, prípadne prítomnosť ich rozšírenia alebo obštrukcie.
ERCP je invazívna endoskopická metóda, ktorá umožňuje zobrazenie a zároveň terapeutické ošetrenie žlčových a pankreatických vývodov. Pri vyšetrení sa špeciálny endoskop zavádza cez ústnu dutinu, pažerák a žalúdok až do dvanástnika.
Po lokalizácii veľkej duodenálnej papily (Vaterovej papily), do ktorej ústia žlčové a pankreatické vývody, sa do príslušného vývodu zavedie tenká kanyla. Cez ňu sa aplikuje kontrastná látka, ktorá umožní znázorniť žlčové a pankreatické vývody pomocou röntgenového žiarenia. Priebeh plnenia vývodov kontrastnou látkou sa sleduje na monitore röntgenového prístroja.
ERCP sa v súčasnosti využíva predovšetkým na terapeutické zákroky. Počas výkonu je možné napríklad odstrániť žlčové kamene, rozšíriť zúžené miesto, zaviesť stent alebo iným spôsobom odstrániť prekážku brániacu odtoku žlče. Tým sa obnoví priechodnosť žlčových ciest a zlepší sa odtok žlče.
V prípade potreby je možné počas ERCP odobrať vzorku tkaniva alebo cytologický materiál kefkou zo žlčových ciest na ďalšie cytologické alebo histologické vyšetrenie. Keďže ide o invazívne vyšetrenie, je spojené s rizikom komplikácií, najmä post-ERCP pankreatitídy, krvácania, infekcie a perforácie. Preto sa ERCP vykonáva najmä v prípadoch, keď sa predpokladá potreba terapeutického zásahu.
1. BÉDER I. A kol., 2009. Fyziológia človeka. Bratislava: Univerzita Komenského.
ISBN 978-80-223-2569-1, 312s.
2. BUNGANIČ I., FEDURCO M. A kol., 2010. Choroby pankreasu, žlčníka a žlčových ciest. Vydal Gastro 1. s. r. o. Prešov. ISBN 9788097016227
3. GAZDÍKOVÁ K., 2019. Vnútorné lekárstvo. Martin: Vydavateľstvo Osveta, spol. s. r. o. 315s.
4. CHROBÁK L. a kol., 2007. Propedeutika vnitřního lékařství. Grada Publishing, a. s. 243 s. ISBN 978-80-247-1309-0
5. ĎUROVCOVÁ E. a kol., 2020. Klinická biochémia. Vydavateľstvo Osveta, spol. s. r. o. Martin. 300 s. ISBN 978-80-8063-489-6
6. LACA Ľ., 2009. Ochorenia pečene, žlčových ciest a pankreasu. Martin: Neografia a. s., Martin. ISBN 978-80-970159-4-7
7. MADDEN A., 2021. Dietary management of gallstones: future possibilities [online]. [cit. 2026-2-5]. Dostupné na:
https://www.bda.uk.com/resource/dietary-management-of-gallstones-future-possibilities.html
8. MINÁRIK, P., BLAHO E., 2024. Diéta pri ochoreniach žlčníka a pankreasu. Bratislava: Dr. Josef Raabe Slovensko, s. r. o. 275s. ISBN 978-80-8301-029-1
9. MELLOVÁ I. a kol., 2018. Anatómia človeka pre nelekárske študijné programy. Vydavateľstvo Osveta, spol. s. r. o. Martin. 183 s. ISBN 978-80-8063-454-4
10. NIMBKAR S., 2022. Pubmed. Medium chain triglycerides (MCT). [online]. [cit. 2026-2-10]. Dostupné na:
https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/35181994/
11. SABOLOVÁ G., Dietológia a liečebná výživa. Vysokoškolské skriptum.
ISBN 978-80-969892-3-2
12. SHAFFER A. E., 2001. Gallbladder sludge. [online]. [cit. 2026-3-22]. Dostupné na:
https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/11276386/
13. SHAFFER A. E., 2006. Gallstone disease:Epidemiology of gallbladder stone disease. [online].[cit. 2026-3-14]. Dostupné na:
https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/17127183/
14. SUCHARDA P., ZLATOHLÁVEK L., 2023. Základy klinické medicíny. Nakladatelství Karolinum, Praha 2023. 105s. ISBN 978-80-246-5658-8
15. ZLATOHLÁVEK L. a kol., 2016. Klinická dietologie a výživa. Current Media, s. r. o. Praha 10, 422s. ISBN 978-80-88129-03-5
16. ZLATOHLÁVEK L., a kol., 2019. Klinická dietologie a výživa. Current Media, s.r.o., Praha 10. ISBN 978- 80-88129-44-8
Výživa je dôležitou súčasťou komplexnej liečby ochorení žlčníka a žlčových ciest. Počas hospitalizácie, liečby aj rekonvalescencie môže vhodne zvolená strava prispieť k lepšej tolerancii jedla, zmierneniu tráviacich ťažkostí a zabezpečeniu dostatočného príjmu energie a živín. Výživový režim sa vždy prispôsobuje druhu a závažnosti ochorenia, jeho aktuálnej fáze, zdravotnému a nutričnému stavu pacienta a individuálnej tolerancii jednotlivých potravín.
Základom liečebnej výživy pri ochoreniach žlčníka je pravidelná, pestrá a nutrične primeraná strava, ktorá nezaťažuje tráviaci systém nadmerným množstvom potravy prijatým naraz. Dôležitý je vhodný výber potravín, primeraná teplota pokrmov a šetrný spôsob ich technologickej úpravy. Prednosť majú najmä varenie, dusenie, príprava v pare a šetrné pečenie.
Osobitnú pozornosť je potrebné venovať príjmu tukov, pretože ich konzumácia stimuluje uvoľňovanie cholecystokinínu (CCK), ktorý vyvoláva kontrakciu a vyprázdňovanie žlčníka. Väčšie množstvo tuku prijaté naraz môže u niektorých pacientov vyvolať alebo zhoršiť bolesti a tráviace ťažkosti. Preto sa pri symptomatických ochoreniach žlčníka zvyčajne odporúča obmedziť najmä veľmi tučné a vyprážané jedlá, pričom rozsah obmedzenia sa riadi individuálnou toleranciou a nemal by viesť k nedostatočnému príjmu energie a živín.
Pri tráviacich ťažkostiach je vhodné obmedziť aj potraviny, ktoré u konkrétneho pacienta spôsobujú nafukovanie, kŕče, nevoľnosť alebo iný tráviaci dyskomfort. Neexistuje však jednotný zoznam potravín, ktoré by boli nevhodné pre všetkých pacientov. Stravovací režim má byť preto individualizovaný a zbytočne prísne diéty by sa mali vyhnúť.
Pri akútnych ochoreniach žlčníka sa spôsob stravovania riadi aktuálnym klinickým stavom pacienta a ordináciou lekára. V úvodnej fáze môže byť pri výrazných príznakoch dočasne potrebné obmedzenie alebo úplné vynechanie perorálneho príjmu potravy. Po stabilizácii zdravotného stavu sa strava postupne zavádza a rozširuje podľa tolerancie pacienta.
Cieľom liečebnej výživy pri ochoreniach žlčníka je zmierniť tráviace ťažkosti, podporiť toleranciu stravy, zabezpečiť dostatočný príjem energie a živín a zároveň predchádzať zbytočným diétnym obmedzeniam. Výživový režim preto musí byť vždy prispôsobený individuálnemu zdravotnému a nutričnému stavu pacienta.
Potrebujete sa poradiť ohľadom nastavenia personalizovaného jedálnička? Kontaktujte nutričného terapeuta.
Energetický príjem by mal byť dostatočný na pokrytie individuálnych potrieb pacienta a mal by zodpovedať jeho veku, telesnej hmotnosti, fyzickej aktivite a zdravotnému stavu. Dlhodobé hladovanie a výrazné redukčné diéty nie sú vhodné, pretože rýchly úbytok telesnej hmotnosti môže zvyšovať riziko tvorby žlčových kameňov.
Pri nadváhe alebo obezite je vhodná postupná redukcia telesnej hmotnosti prostredníctvom vyváženej stravy a primeranej fyzickej aktivity.
Bielkoviny by mali byť súčasťou každodennej stravy a mali by zabezpečovať dostatočný príjem esenciálnych aminokyselín a podporovať udržiavanie svalovej hmoty. Vhodnými zdrojmi sú najmä chudé mäso, hydina bez kože, ryby, vajcia, nízkotučné mliečne výrobky a strukoviny podľa individuálnej tolerancie.
Pri akútnych ochoreniach žlčníka alebo po chirurgickom zákroku môže byť príjem stravy dočasne upravený podľa klinického stavu pacienta.
Sacharidy by mali tvoriť významnú súčasť energetického príjmu. Uprednostňujú sa komplexné sacharidy, napríklad celozrnné obilniny, ovsené vločky, zemiaky, ryža, zelenina a ovocie.
Vláknina môže podporovať správnu činnosť tráviaceho systému a pravidelné vyprázdňovanie. Je vhodné zvyšovať jej príjem postupne a zabezpečiť dostatočný príjem tekutín. Pri akútnych tráviacich ťažkostiach môže byť potrebné dočasne upraviť množstvo vlákniny podľa individuálnej tolerancie.
Pri ochoreniach žlčníka sa pri výskyte ťažkostí často odporúča obmedziť nadmerný príjem tuku, pretože tuky stimulujú uvoľňovanie cholecystokinínu (CCK), ktorý spôsobuje kontrakciu žlčníka. Rozsah obmedzenia však musí byť individuálny a nemal by viesť k dlhodobému nedostatočnému energetickému príjmu.
Nevhodné sú najmä veľmi tučné a vyprážané potraviny, napríklad slanina, masť, tučné mäso, vyprážané jedlá a jedlá s vysokým obsahom nasýtených tukov. Pri dlhodobom stravovaní je vhodnejšie uprednostňovať kvalitné zdroje tukov v primeranom množstve.
Tuk by sa nemal prepaľovať. Vhodnejšie je jeho šetrné použitie pri príprave jedla alebo jeho pridanie do hotového pokrmu. Nevhodné môže byť vyprážanie a príprava pokrmov pri veľmi vysokých teplotách, pri ktorých vzniká výrazná kôrka a jedlo môže byť ťažšie stráviteľné. Vhodnejšie technologické úpravy sú varenie, dusenie, príprava v pare alebo pečenie bez nadmerného množstva tuku.
V prípade potreby možno po konzultácii s odborníkom využiť aj MCT tuky (triglyceridy so stredne dlhým reťazcom). MCT sa vstrebávajú a metabolizujú odlišne od dlhoreťazcových mastných kyselín a môžu predstavovať ľahšie využiteľný zdroj energie. Ich použitie však nie je potrebné rutinne u každého pacienta s ochorením žlčníka.
Pri bežných ochoreniach žlčníka sa pri pestrej a vyváženej strave neočakáva automaticky nedostatok vitamínov. Dôležitý je dostatočný príjem vitamínov prostredníctvom zeleniny, ovocia, celozrnných obilnín, kvalitných tukov, rýb a ďalších potravín.
Pri závažnej poruche odtoku žlče môže byť narušené trávenie a vstrebávanie tukov a v niektorých prípadoch aj vitamínov rozpustných v tukoch – A, D, E a K. Ich suplementácia by mala byť indikovaná podľa klinického stavu a výsledkov vyšetrení.
Dôležitý je primeraný príjem minerálnych látok, najmä vápnika, horčíka, draslíka a zinku. Ich dostatočný príjem možno zabezpečiť pestrou stravou obsahujúcou zeleninu, ovocie, celozrnné obilniny, strukoviny, mliečne výrobky, ryby a ďalšie nutrične hodnotné potraviny.
Pri akútnom ochorení, vracaní alebo nedostatočnom príjme potravy môže vzniknúť riziko dehydratácie a porúch elektrolytovej rovnováhy. V takýchto prípadoch sa postupuje podľa klinického stavu pacienta.
• Stravu je vhodné rozdeliť do menších a pravidelných porcií, napríklad 4–6 jedál denne.
• Vyhýbať sa veľkým a veľmi objemným jedlám.
• Obmedziť najmä vyprážané, veľmi tučné a ťažko stráviteľné jedlá.
• Uprednostňovať varenie, dusenie, pečenie alebo prípravu v pare pred vyprážaním.
• Tuky konzumovať v primeranom množstve a rozložiť ich príjem počas dňa.
• Uprednostňovať chudé mäso, ryby, hydinu bez kože a nízkotučné alebo primerane tučné mliečne výrobky podľa tolerancie.
• Konzumovať dostatok zeleniny a ovocia; pri nadúvaní alebo iných ťažkostiach upraviť ich množstvo a formu podľa individuálnej tolerancie.
• Obmedziť potraviny s vysokým obsahom nasýtených tukov a cholesterolu.
• Vyhýbať sa nadmernému príjmu alkoholu.
• Zabezpečiť dostatočný príjem tekutín.
• Vyhnúť sa dlhodobému hladovaniu a prudkým redukčným diétam.
• Pri nadváhe alebo obezite uprednostniť postupnú a kontrolovanú redukciu telesnej hmotnosti.
• Pri opakovaných ťažkostiach môže byť užitočné viesť si potravinový denník a sledovať potraviny, po ktorých dochádza k bolesti, nevoľnosti, nafukovaniu alebo inému tráviacemu dyskomfortu.
Potraviny, ktoré môžu zhoršovať ťažkosti
Niektoré potraviny môžu u jednotlivých pacientov vyvolávať alebo zhoršovať bolesť, nafukovanie, kŕče, nevoľnosť alebo iný tráviaci dyskomfort. Ich tolerancia je individuálna, preto nie je nevyhnutné automaticky vylúčiť všetky uvedené potraviny.
Za potenciálne nevhodné možno považovať najmä nafukujúce potraviny, napríklad strukoviny, kysnuté cestá a niektoré druhy zeleniny a ovocia. Ide napríklad o hlúbovú a cibuľovú zeleninu, hrušky, hrozno, slivky a ďalšie potraviny podľa individuálnej tolerancie.
Neodporúčajú sa silné vývary, prepálené tuky, veľmi pikantné koreniny a výrazne dráždivé dochucovadlá. Obmedziť možno aj potraviny, ktoré pacient opakovane spája so vznikom ťažkostí. Pri identifikácii individuálnych spúšťačov môže byť užitočné viesť si potravinový denník.
